Přihlášení

Zapomenuté heslo

Komora záchranářů zdravotnických záchranných služeb České republiky

Šéf záchranárov - Ľudia veria na zázrak, ale keď môžu k nemu prispieť, zľaknú sa

17.08.2020

Šéf záchranárov - Ľudia veria na zázrak, ale keď môžu k nemu prispieť, zľaknú sa

 

 

Slovensko sa podľa ministra zdravotníctva Mareka Krajčího nachádza v prvej fáze druhej vlny pandémie koronavírusu. Prezident slovenských záchraniek v rozhovore kritizuje rezort zdravotníctva, ktorý podľa neho nevyužil čas medzi prvou a druhou vlnou. Na ďalší boj s koronavírusom tak  krajina nie je dostatočne prípravená. Hoci ministra zdravotníctva pokladá za slušného človeka s dobrými úmyslami, má pochybnosti o ľuďoch, ktorými sa obklopil. 

 

V rozhovore tiež približuje, ako sa záchranárom pracovalo počas vrcholu pandémie, či ich máme dostatok, ale i to, či sa počas korony znížil počet neopodstatnených zásahov záchranných zložiek. Hovorí, kto si záchranku volá najčastejšie, k akým prípadom by už sanitku neposlal a vysvetľuje, prečo sa zo záchraniek stáva istá forma sterilného taxíku.

Vraví tiež, v akých podmienkach ľudia žijú, prečo Slováci nevedia správne resuscitovať i to, ako sa záchranári vyrovnávajú so smrťou.

Matej Polák je záchranárom bezmála desať rokov. Pre toto povolanie sa rozhodol po získaní doktorátu z manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2011 je riaditeľom záchrannej zdravotnej služby ZaMED. V roku 2016 sa stal prezidentom Asociácie záchrannej zdravotnej služby (AZZS), ktorá zastrešuje štátnych a neštátnych prevádzkovateľov záchraniek na Slovensku.

 

V porovnaní nielen s okolitými krajinami sme začiatok pandémie zvládli výrazne lepšie. Môžu za to podľa vás aj záchranné služby?

Sčasti áno. Záchranky boli ako-tak pripravené na prvú vlnu, pretože sme prezieravo videli, čo sa deje v Číne, a vedeli sme, že keď to sem príde, budeme prví na rane. Už v januári a hlavne vo februári sme sa začali predzásobiť ochrannými pomôckami, a to výlučne z vlastných zdrojov. Finančne to bolo extrémne náročné. Ochranné pomôcky pri zásahu posádky pri pacientovi podozrivom na Covid sú vyše 60-krát drahšie ako pri neinfekčnom pacientovi.

Tušili sme, že to bude zlé a Slovensko sa na to nechystá. Naše zásoby nám však pomohli zvládnuť úvodnú vlnu, pokým nezačali prichádzať prvé dodávky pomôcok, ktoré nakúpil štát.

Čím to je, že vy ste sa predzásobili a iní nie?

Nechcem, aby tento rozhovor vyznel ako kydanie na ministerstvo zdravotníctva, ale keby som mal hovoriť úprimne o tom, aké sú tu problémy a čím sme si museli prejsť, tak by to naozaj skončilo pri hodinovej kritike tohto rezortu. Od ministerstva už roky nedostávame nič, len polená pod nohy. Všetky pozvoľné pozitívne zmeny v zdravotníctve sa na Slovensku nedejú vďaka ministerstvu, ale napriek nemu. S trochou nadsádzky zvyknem hovoriť, že keby ministerstvo zo dňa na deň zavreli, tak prvé tri týždne si to nikto nevšimne, a potom postupne začnú veci v zdravotníctve fungovať.

V kontexte, že sa dnes minister zdravotníctva stáva hlavným garantom boja proti koronavírusu, sú to pomerne silné tvrdenia, nemyslíte?

Ministra považujem za slušného človeka s dobrými úmyslami. Mám však pochybnosti o ľuďoch, ktorými sa obklopil. Zbavili ho reálnej moci, zmenili štruktúru. Zaštiťujú sa jeho menom a pritom robia veci, s ktorými by ani on nesúhlasil. Ako inak sa dá vnímať, že pred voľbami hovoril, že nebude robiť politické čistky, a potom ľudia okolo neho začali odvolávať rad-radom?

Do nového ministra a ohlásenej zmeny som vkladal veľa nádejí. Sme len pár mesiacov po voľbách, ešte je priskoro na pochovávanie nádeje. Dávam tomu šancu, no rovnako priznávam, že som skeptický v tom, či sa mu podarí zmeniť túto inštitúciu k lepšiemu.

Čo vidíte za tým vy, že Slovensko pomerne úspešne zvládlo nástup pandémie?

Prvú vlnu sme super zvládli paradoxne vďaka tomu, že sme nič nemali. Iné krajiny, ktoré mali možno väčšie zásoby, si naivne mysleli, že to zvládnu, lebo majú na začiatok všetkého dosť. Naši vrcholní predstavitelia vlády museli vedieť, že máme prázdne sklady štátnych hmotných rezerv, že tam nemáme respirátory, ochranné pomôcky, nič. Keď teda nemáte nič a valí sa na vás pandémia, jediné, čo môžete urobiť, je, že všetko zavriete a zamedzíte tak šíreniu vírusu. To je jediné účinné opatrenie, ktoré primárne nestojí nič. V závere to síce stálo strašne veľa vzhľadom na pokles HDP a celej ekonomiky, ale zdravotnícke štatistiky sme vďaka tomu mali medzi najlepšími na svete.

Minister zdravotníctva Marek Krajčí po schválení pandemického plánu povedal, že sa už nachádzame v druhej fáze pandémie. Sú záchranné zložky na ňu pripravené lepšie ako na tú prvú?

Hoci som prezident asociácie slovenských záchraniek, neviem odpovedať. Pred dvomi mesiacmi sa konali posledné krízové štáby na ministerstve. Odvtedy nemáme absolútne žiadne informácie. Štáby sa zrušili a my dnes nevieme, čo je dostupné, aká je vlastne reálna situácia. Nikto s nami nekomunikuje. Nevieme, koľko ako štát máme oblekov a respirátorov v skladoch.

Preto mám mierne obavy, keď počujem, že sme ako krajina pripravení na druhú vlnu. Osobne mám skôr pocit, že my na Slovensku len dúfame, že to najhoršie už nepríde, a ak príde, tak to zase len nejakým zázrakom zvládneme.

Kde viazne komunikácia?

Na kopci, ako ministerstvo voláme. Už keď vznikali prvé krízové štáby na ministerstve, veľmi dlho sme museli búchať na dvere, aby nás tam ako záchranky zavolali. Prvé týždne sme sa dozvedali o opatreniach z médií, niektoré z očakávaní kladených na záchranky sme sa zas dozvedali z príkazov hlavného hygienika. Nás tam najprv nikto nevolal. Potom sme sa na krízové štáby dostali a chodili sme na ne pravidelne. Mám správy od kolegov zo zahraničia, že tam sa ešte stále pravidelne stretávajú a poctivo sa na ďalší nárast prípadov pripravujú. Tu sa posledné mesiace nič podobné nedialo. Tento týždeň sa to síce opäť rozhýbalo, ale nás zase nikto nikam neprizval.

Máte teda dojem, že napriek novým opatreniam ministerstvo druhú vlnu včas nezaregistrovalo?

Mám pocit, že sme sa dlho báli pozrieť sa do zrkadla na to, ako sme na túto situáciu pripravení. Zrkadlo sme zavreli do skrine, ktorú sme radšej neotvárali. Či už preto, že sme mali inú prácu, alebo sme sa toho pohľadu báli.

Stále to platí?

Teraz mám pocit, že nastáva chaos po otvorení tej skrine. Jeden deň pandemická komisia niečo schválila, druhý deň vláda tieto rozhodnutia zmenila, tretí deň zas ďalšie konzílium odborníkov prišlo s nejakým iným riešením. Keby mi takto chaoticky a protichodne rozhodovali manažéri v mojej záchranke, rozhodne by si nevyslúžili moju pochvalu. Jednoznačne na tom vidno, že všetky kompetentné orgány až teraz v polovici augusta začali riešiť, čo robiť v septembri.

Zmenil koronavírus v nejakom smere fungovanie záchranných zložiek?

Samotní záchranári, ale aj ľudia, sú oveľa opatrnejší. Bol to veľmi dobrý nácvik práce v rámci epidémie. Ľudia v zdravotníctve už majú viac zautomatizované postupy, ako vyšetrovať pacienta a nenakaziť sa pri tom, ako cieliť otázky na pacientovu epidemiologickú anamnézu, ako a kam podozrivého infekčného pacienta následne previezť. Hygienici zas majú zautomatizovanejšie postupy o spätnom informovaní zdravotníkov, ak sa ukáže, že pacient bol Covid pozitívny. Minimálne v tomto sme určite pripravenejší na druhú vlnu.

Aj vy ste pracovali počas koronakrízy ako jeden zo záchranárov v teréne?

Tým, že som chodil na krízové štáby a sedel hodiny v uzatvorenej miestnosti s ďalšími 30 ľuďmi, tak som sa v tom čase snažil nechodiť na výjazdy, aby som neohrozil ostatných – nezavliekol infekciu z terénu na krízový štáb. Vtedy som mal pocit, že moja úloha bude dôležitejšia v koordinácii než v teréne.

Ako prežívali záchranári zásahy v čase vrcholu pandémie?

Pri vysokorizikovom pacientovi alebo tých, ktorí už mali potvrdený Covid, to bolo, paradoxne, v pohode, lebo sa človek na to pripravil a dal si kompletnú ochranu – respirátor, oblek, okuliare, štít a dva páry rukavíc. Rovnako to platilo pre nízkorizikových pacientov. Tam ste si dali rúško a rukavice a bolo vybavené.

Najväčší stres zažívali pri strednerizikových pacientoch, ktorí teda mohli, ale aj nemuseli byť pozitívni. Pri nich človek nikdy nevedel, čo si domov priniesol. Zároveň nikdy nebolo ochranných pomôcok toľko, aby ich mohli záchranári použiť v plnej miere i pri takýchto pacientoch, a tak sme neraz museli robil kompromisy v ochrane záchranárov. Oni však museli fungovať ďalej aj doma so svojou rodinou a rovnako aj v práci. Viem dokonca o záchranároch, ktorí si prenajali spoločné bývanie na čas najintenzívnejšej koronakrízy, aby nenakazili svojich rodičov či blízkych.

Počas korony sa upriamila veľká pozornosť na zdravotníkov. Na fakt, že ich nie je dostatok, že nemocničný personál je prestarnutý. Ako je to so záchranármi? Máme ich na Slovensku dostatok?

Záchranárskych stanovíšť je na Slovensku momentálne 330. Jedna otázka je, či máme dosť stanovíšť, druhá, či máme dosť ľudí, ktorí môžu a vedia na nich robiť. Aj korona ukázala, že záchranárov je nedostatok. Upozorňovali sme na to už pred vypuknutím krízy.

Ako? Záchranárov si verejnosť spája v médiách skôr s nešťastnými tendrami.

Štát si od januára v porovnaní s minulým rokom od záchraniek objednal o 50 posádok v nepretržitej prevádzke viac, no počet záchranárov sme zo dňa na deň nenafúkli. Nerozdelili sa mitózou (bunkové delenie – pozn. red.) a ani zmenou zákona ich zrazu nebolo viac. Je tu ten istý počet záchranárov.

Navyše ešte minulý rok v júni odchádzajúca vláda úplne nezmyselne zmenila vyhlášku. Keď predtým vodičom posádky rýchlej zdravotnej pomoci mohol byť človek, ktorý bol „len“ zdravotník, dnes to už neplatí. Musí byť výlučne záchranár. Kým vtedy sa ľahšie naplnili posádky, dnes sa obsadzujú oveľa náročnejšie. V kombinácii s januárovým nárastom počtu posádok a koronou, keď posádky sa dostávali do karantény, to bol v marci „nárez“.

Chýbali vám tak počas korony ľudia?

Našťastie, nie tak, že by sme to nevedeli utiahnuť. Keď bolo treba počas korony slúžiť veľa hodín, tak záchranári aj lekári išli a slúžili. Keby mali byť v práci týždeň nepretržite, tak tam budú, lebo sa ešte nikdy nestalo, že by niekto odišiel zo záchranky skôr, ako ho niekto druhý príde vystriedať. Za tento zodpovedný prístup patri záchranárom moja veľká vďaka a úcta.

Stalo sa však neraz, že posádku mal prísť ráno niekto vystriedať, lenže večer predtým volali, že pacient, ktorého priviezli, je pozitívny a nariaďuje sa im karanténa. A kým sa u nás poriadne netestovalo, niektorí mali nariadenú dvojtýždňovú karanténu pre celé posádky. Za takéto posádky museli ťahať služby ich zostávajúci kolegovia. To bol naozaj stav, keď zdravotníci siahali na dno svojich fyzických aj psychických síl. Ale zvládli to, lebo je to ich poslanie.

Ako ste vnímali, keď ľudia zdravotníkom tlieskali z balkónov?

Bol to príjemný pocit spolupatričnosti. Neviem doteraz prejaviť dostatočnú vďaku všetkým ľuďom, ktorí nám počas pandémie pomáhali. Ľudia nám posielali doma šité rúška, ochranné štíty z 3D tlačiarne, dostali sme aj zásielky maliarskych ochranných oblekov. Neboli síce stopercentné, určite však chránili lepšie ako to nič, ktoré by sme v inom prípade možno mali. Dostávali sme dokonca aj energetické nápoje či čokolády, na pumpách zadarmo kávy.

Nech sme Slováci, akí sme, ale keď je zle, vieme sa spojiť. Súdržnosť v spoločnosti ostala, čo ma neskutočne inšpiruje ešte niečo pre túto krajinu robiť ďalej.

Šokujúcou situáciou pre nás a hrozným sklamaním bolo, keď bezprostredne po skončení výnimočného stavu ministerstvo zdravotníctva napísalo list na ústredie inšpektorátu práce, aby išiel skontrolovať všetky záchranky, či záchranári náhodou neslúžili väčší počet hodín, ako mohli. To bola absolútna rana pod pás.

To znie naozaj absurdne.

Presne tak. Veľmi rýchlo nás to emocionálne vrátilo dolu – tam, kde sme boli predtým. Pritom na istý čas nezmyselne poverili záchranárov i hasičov robiť aj samotné stery pacientom doma, pričom nikto z nich nebol na to riadne školený. Protestovali sme, ale zbytočne. Predsa urobiť správne hlboký ster je náročná vec a ani niektorí lekári to dodnes nevedia urobiť správne. Záchranári pri svojej bežnej práci nikdy neodoberajú vzorky, nerobia výtery. Keď nám takmer všetky tieto „domáce testy“ vychádzali negatívne, následne to asi niekomu aj došlo.

Zo zásahmi záchranárov sa často spája aj množstvo nie celkom opodstatnených výjazdov. Znížil sa ich počet počas koronakrízy alebo, naopak, tým, že mnohí lekári neordinovali a ľudia sa báli chodiť medzi ostatných ľudí, sa počet výjazdov znásobil?

Počas korony sa počet výjazdov prekvapivo znížil, pretože sa operátori linky 155 snažili záchranku udržať čo najdlhšie bojaschopnú v obehu. Keby kríza eskalovala a každá podozrivá posádka by mala ísť do karantény, tak by tých ľudí nemal kto voziť. Operátori vtedy naozaj striktne začali filtrovať, k čomu záchranku vyslali a k čomu nie. Aj stavy, ku ktorým by za bežných okolností záchranku operačné stredisko vyslalo, vtedy odmietli. Vysielali sa len k urgentným stavom.

Nemalo by to tak byť aj bez korony?

Malo, avšak tu by som sa zastal práce „calltakerov“ z operačného strediska, ktorí rozhodujú o tom, ku komu sanitku vyšlú. Nie je to vôbec jednoduché. Musia sa rozhodovať podľa nahláseného stavu pacienta, lenže netreba zabúdať na to, že ľudia v telefóne často zveličujú problémy. Zveličujú je ešte jemné slovo. Niektorí ľudia drzo klamú.

Pred pár dňami sme mali výjazd k pacientovi, ktorý bol podľa príbuzných „v bezvedomí“. Keď sme však prišli, čakal vonku pred domom už zbalený s taškami, že ide do nemocnice. Ako má ten operátor na linke 155 vedieť, že mu človek klame? Jednoducho tam záchranku vyšle.

Platí ešte nastavenie operátorov z vrcholu koronakrízy?

Už nie. Teraz podľa väčšinového mentálneho nastavenia ľudí kríza pominula, tak sa zase jazdí, nechcem povedať k čomukoľvek, ale teda k širokému spektru diagnóz, z ktorých veľká časť nemá opodstatnenie pre záchrannú službu.

Aký je vo všeobecnosti pomer opodstatnených a zbytočných výjazdov?

Záleží, akou optikou sa na to pozeráme. Ja vravím, že keď posádka už je v službe, tak radšej nech je využitá, pretože tých ľudí musíte tak či tak zaplatiť, a vtedy nech idú aj k stavu, ktorý aspoň v nejakom smere záchranku potrebuje. Moja citlivosť je teda nastavená trochu nižšie. Starí záchranári, ktorí robili na záchranke pred 20 rokmi, neraz hovoria: „Toto? Za našej éry by sme išli k desiatim percentám prípadov.“

Aké sú to napríklad prípady, ktoré nie sú život ohrozujúce, ale radšej by ste tam záchranku poslali?

Trebárs 80-ročná imobilná pani, bolesti brucha, dva dni trvajúca zápcha, nemá ako ísť k lekárovi a rodina hovorí, že ju nemá kto odviesť. Môže to byť ileus, teda črevná nepriechodnosť, ktorý môže pri eskalovaní stavu viesť až k tomu, že sa panej roztrhne črevo a umrie. Ale v normálom nastavení systému by jej mali povedať: „Prepáčte, nejde o život ohrozujúci stav, zavolajte si dopravnú zdravotnú službu prípadne susedov.“

Ja hovorím, že keď je naša záchranka v službe, na mape sú v okolí štyri posádky a všetky sú „doma“ na stanovišti, tak pokojne jednu vyšlime k takémuto prípadu. Toto si viem predstaviť.

Starí záchranár asi nie.

Nie, ten by povedal: „Zabudni na to.“ Kedysi sa chodilo len k ťažkých autonehodám, infarktom a mozgovým porážkam. Pôrod? To nebol vôbec dôvod na vyslanie záchranky. Dnes chodíme k polhodinovej bolesti brucha v šiestom mesiaci tehotenstva, bez kontrakcií. Lebo čo keby náhodou to bolo niečo, čo môže ohroziť dieťa a bola by potrebná akútna sekcia. Podľa mňa to nie je dôvod na výjazd pre záchranku. Žena vie dôjsť sama alebo ju určite vie doviesť príbuzný, alebo prípadne prejde 2 kilometre v meste aj taxíkom.

Nemala by takéto prípady riešiť práve dopravná zdravotná služba?

Problémom je, že dopravná zdravotná služba, ktorá robí len prevoz, dnes nepodlieha operačnému stredisku záchranky. To znamená, že operačné stredisko nemá legálnu právomoc ju niekam vyslať. Môže jej povedať, že má pacienta, ktorý potrebuje prevoz, ale nemá možnosť im to prikázať.

Ďalším problémom sú medziklinické prevozy, teda keď pacient napríklad z Komárna potrebuje prevoz na špecializované vyšetrenie v Bratislave. Práve pre množstvo podobných prevozov, ktoré nezriedka trvajú štyri až päť hodín, sa počet posádok zvýšil z 280 na 330. Pritom by túto službu v mnohých prípadoch dokázala robiť aj dopravná zdravotná služba, pretože často tým pacientom nič nie je.

Záchranka by takéto prevozy mala robiť len v prípade, že stav pacienta si vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti aj počas prevozu. No lekárovi v nemocnici je jednoduchšie vytočiť 155 a na prevoz indikuje každého.

Mám jednu skúsenosť z operačného strediska v Trnavskom kraji, kde len požiadaviek na medziklinické prevozy bolo na dané dopoludnie viac ako všetkých posádok záchranky v danom kraji. A operátori mi vysvetlili, že nejde o nič mimoriadne, ale o bežnú prax a bežné požiadavky nemocničných lekárov.

Čiže zo záchraniek sa stáva akýsi sterilný taxík?

Presne tak. Veď je to predsa „RZP“ – rýchlo, zadarmo a pohodlne. Niektorí to tak naozaj vnímajú.

Čia je to teda vina, dispečerov?

Systému ako takého. Päť rokov sa snažím dosiahnuť, aby na operačnom stredisku po každom medziklinickom prevoze od nás, záchraniek, systematicky zbierali spätnú väzbu o tom, či lekár požadujúci prevoz pacienta záchrankou hovoril do telefónu pravdu. Či opísal reálny stav pacienta alebo fabuloval.

Okrem toho, neraz bojujeme o minúty a sekundy, aby sme prišli včas. No po tom, ako privezieme pacienta do nemocnice, nás nechajú čakať pokojne aj hodinu a pol, pretože lekári majú iného pacienta. Pritom sú povinní prevziať podľa zákona pacienta od záchranky bez zbytočného odkladu. Ľudia sa sťažujú, že nám stúpol o 30 sekúnd dojazdový čas, za ktorý od momentu vyslania dispečingom prídeme k pacientovi. Ten je v priemere okolo 12 minút, čo je skvelý čas aj v medzinárodnom porovnaní. Každopádne, hráme tu o sekundy. Fajn. Zatiaľ však priemerný čas odovzdávania pacienta v niektorých nemocniciach je hodina! Teda 60 minút alebo 3600 sekúnd ak chcete.

A to zase ovplyvňuje dostupnosť sanitiek.

Áno. Kým posádka čaká na odovzdanie pacienta v nemocnici, pochopiteľne, nie je voľná na ďalší zásah. Jedna teda čaká v nemocnici, druhá robí medziklinický prevoz, tretia zasahuje pri zbytočnosti a možno nakoniec až štvrtá najbližšia príde k pacientovi, ktorý to naozaj potrebuje. Brutálne sa tak navyšuje dojazdová vzdialenosť, a teda aj dojazdové časy.

Potom sa stáva napríklad v Bratislave, kde je situácia najhoršia, že sa nestíhajú resuscitácie. V hlavnom  meste totiž nie je vôbec zriedkavým javom, že na resuscitáciu do Dúbravky je vyslaná posádka z Petržalky, lebo iná bližšie nebola voľná. Ak je ešte päť hodín večer, cez zápchu sa posádka nedostane na miesto zásahu rýchlejšie ako za 25 minút. A po 25 minútach tak môžu namiesto potrebnej resuscitácie vypísať už len úmrtný list.

Ale to nie je chyba záchranárov. Tí v Bratislave robia, čo môžu, a idú od pacienta k pacientovi, čo nie je na iných miestach celkom štandardným javom. Ide o celý komplex na seba nadväzujúcich problémov.

Na jednej strane kritizujete lekárov, že vás na medziklinický prevoz volajú zbytočne často, na druhej strane je aj množstvo lekárov, ktorí kritizujú záchranku, že im na urgent dovezie takpovediac čokoľvek. Máte právomoc rozhodovať o tom, koho do nemocnice zoberiete a koho necháte doma?

Zákon je, bohužiaľ, dnes nastavený tak, že záchranár určuje len pracovnú diagnózu. Nemá zákonnú možnosť určiť konečnú diagnózu. Môže pacientovi povedať, že mu nič nie je, aby ostal doma a zašiel si za všeobecným lekárom, ale to je len pracovná diagnóza, s ktorou pacienta nemôžete nechať doma. Takúto kompetenciu má iba lekár, ktorý sa nachádza len v niektorých typoch sanitiek.

Apelujeme na ministerstvo roky, aby dali túto kompetenciu aj záchranárom, a tým pádom mal skúsený človek možnosť nechať pacienta doma. Dnes záchranár riskuje vlastný krk, keď chce tak spraviť, pretože vie, že porušuje zákon. Jediný spôsob ponechania pacienta doma je, že pacient podpíše „reverz“, teda odmietne prevoz do nemocnice.

Viete povedať, kto zvyčajne volá záchranku zbytočne? 

Mnohí to zhadzujú na sociálne prípady, čo je pre mňa neprípustné zjednodušenie. Sám som bol aj pri zásahoch u rodín zo slabších sociálnych pomerov, dokonca z marginalizovaných komunít, pričom títo ľudia volali sanitku niekedy úplne oprávnene.

Potom však prídete do rodiny, ktorá si evidentne žije nadpriemerne, pred domom stoja tri autá. Volajú, že dieťa má teplotu. Dali mu tabletku, teplota sa neznížila. Žiadali prevoz do nemocnice. Samozrejme, keď má dieťa vysoké horúčky, môžu nastať febrilné kŕče. Operačné stredisko nás teda vyslalo. Dieťa sme transportovali do nemocnice, hoci sa dalo vyliečiť aj doma – príbuzní na tom trvali. Zároveň však išli za nami dvomi osobnými autami – dokonca prišli do nemocnice pred nami a ešte nám potom nadávali, kde toľko sme. Pýtam sa, prečo neodviezli svoje dieťa na pohotovosť sami, ale potrebovali na to zneužiť záchranku?

Nedá sa teda jasne určiť, kto najviac využíva sanitku?

Možno sú to vo vyššej miere starší ľudia, lebo majú chronické ochorenia, ktoré sa im vedia náhle zhoršiť. Pre nich mám však pochopenie, najmä ak žijú sami – zhorší sa im stav, zľaknú sa a tým pádom sa ich stav ešte viac zhorší. Každý z nás môže takto skončiť. Pre takýchto ľudí by podľa mňa sanitka mala prísť, aj keby to bolo raz každý rok. Platili si ju v podstate celý život z daní a poistenia, takže títo ľudia v mojich očiach nie sú problém.

Všimol som si ešte jeden zaujímavý vzorec a síce, že sanitka je viac zneužívaná vo väčších mestách. Máme aj stanice na lazoch a odľahlých miestach a niektoré majú v priemere jeden a pol výjazdu za deň. A keď už takáto posádka dostane výjazd, ide o skutočne relevantné zásahy.

Čím to je?

Možno ľudia tam žijúci majú väčšiu pokoru a úctu, vedia triezvejšie odhadnúť veci a najmä si uvedomujú, že ak si zavolajú sanitku oni a susedovi sa niečo vážne stane, k nemu už nebude mať kto prísť.

Sanitky rýchlej zdravotnej pomoci nemajú lekára. Stretávate sa s nedôverou u ľudí, keď k ním prídu iba záchranári?

Áno, ľudia sú u nás historicky zvyknutí na lekára. Kedysi jazdili s lekárom sestry bez špeciálneho školenia. Neskôr to boli sestry z ARO, ktoré sú dnes podľa mňa najlepšími záchranármi, majú výborné skúsenosti. Dnes máme v prípade záchranára trojročné vysokoškolské štúdium. Záchranárov, samozrejme, počas tých troch rokov nenaučia všetko čo lekárov, ale zase ich pripravujú na špecifické urgentné stavy. Keby som si mal vybrať, či má prísť ku mne sanitkou záchranár alebo čerstvý absolvent medicíny, tak si myslím, že záchranár bude na zásah pripravený lepšie.

Záchranár však nikdy nebude lekár.

To nebude, ale záchranári majú po lekároch na Slovensku druhé najvyššie kompetencie v podávaní liečby. Ani sestra či pôrodný asistent nemôže samostatne rozhodovať o liečbe. Záchranár sám určí pracovnú diagnózu a okrem lekára jedine on môže sám ordinovať lieky. V praxi dnes platí, že možno až 90 percent urgentných stavov dokáže záchranár vybaviť rovnako dobre ako lekár. Hoci záchranár nemôže pacienta uspať, keďže nemá na to kompetencie ani vybavenie, medzi ním a lekárom veľa rozdielov nie je. Napríklad pri infarkte či cievnej mozgovej príhode používa záchranár tie isté postupy a lieky ako lekár.

Čo z toho vyplýva pre systém záchrannej služby?

Stačilo by nám menej lekárskych posádok. Sami lekári si uvedomujú, že ich v záchranke tak veľa netreba. Mal som lekárov, ktorí odišli pracovať späť do nemocnice alebo do ambulancie, lebo povedali, že ich na záchranke jednoducho nebolo treba. Tvrdili, že indikovaný bol pre nich každý desiaty zásah. Musí to byť frustrujúce. Navyše sme v stave, keď máme nedostatok lekárov v nemocniciach, ale aj v ambulantnej sfére, či na urgentných príjmoch. Tak si konečne nahlas povedzme, že v záchranke ich až toľko netreba.

Koľko lekárov teda v záchranných službách treba?

Podľa mňa by stačili dve až tri posádky rýchlej lekárskej pomoci na každý kraj. To je 24, s rezervou povedzme, nech ich je 30. Ale dnes je po celom Slovensku 86 pozemných posádok s lekárom, plus 7 posádok vo vrtuľníkoch. Na každej sa striedajú minimálne štyria lekári, tak si spočítajte, koľko lekárov by sme tak uvoľnili do iných odvetví zdravotníctva, kde nám chýbajú. A to už ani nehovorím o finančných zdrojoch, ktoré by sme tým zdravotníctvu ušetrili.

Ako je zabezpečené, že lekár nemusí byť v každej sanitke?

Záchranár si môže v prípade potreby zavolať na pomoc vozidlo rýchlej lekárskej pomoci. Dokonca na niektoré špecifické situácie, napríklad pri resuscitácii, operačné stredisko vysiela súbežne bližšiu záchranársku posádku aj vzdialenejšiu lekársku posádku. Ukazuje sa, že rozdiel v časoch príjazdu k pacientovi, ak vyrazia naraz, je u posádky s lekárom okolo desať až dvanásť minút viac oproti bližšej záchranárskej posádke. A kým príde táto lekárska posádka, záchranár dokáže začať liečbu, na ktorú lekár nadviaže.

Čiže ak máme autonehodu, kde je človek s masívnym krvácaním a vážnym úrazom hlavy, ktorého bude treba neskôr možno aj uspať, záchranár vie do príchodu lekára zastaviť krvácanie, dopĺňať pacientovi tekutiny, zabezpečiť dýchacie cesty, zmerať vitálne funkcie. Rozhodne má čo robiť tých 10 minút, kým dorazí aj lekár. A robí tie isté úkony, ktoré by počas prvých 10 minút robil lekár, takže reálna časová strata pre pacienta je nulová.

Možno by sme mali zvážiť prístup ako v Česku, teda posadiť lekárov do malých osobných áut, ktorí by tak chodili iba k stavom, kde ich naozaj treba. Ale nikde ich netreba hneď v prvej minúte.

Spomenuli ste aj resuscitáciu. Do kedy ju treba robiť?

Laik ju má robiť, kým nepríde záchranár. A záchranár dovtedy, kým má resuscitácia zmysel. Hovorí sa, že iba lekár by mal ukončovať resuscitáciu, ale nie je to pravda. Záchranár má v kompetencii vykonávať resuscitáciu a medzinárodné smernice hovoria, že sa má vykonávať, kým nie je zrejmé, že je márna. 

Spravidla sa ku každej resuscitácii vysiela aj vozidlo rýchlej lekárskej pomoci, a preto záchranár resuscituje dovtedy, kým nepríde lekár. Zároveň v zmysle medzinárodných smerníc o resuscitácii je lepšie, ak sa obaja, teda záchranár, ktorý resuscitáciu začal, a lekár, ktorý resuscitáciu prevzal, zhodnú v tom, že už nemá zmysel pokračovať v oživovaní.

Vieme my laici vykonávať resuscitáciu?

Ľudia na Slovensku to nevedia a čo je horšie, boja sa to robiť. Tento strach je zväzujúci, ľudia sa často ani nepustia do resuscitácie.

Prečo sa ľudia boja?

Myslia si, že pacientovi ublížia. Lenže si neuvedomujú, že človek, ktorého treba resuscitovať, je prakticky mŕtvy. Aj správne vykonávaná resuscitácia má úspešnosť len v percentách. Čiže je to boj o zázrak. Na jednej strane ľudia veria na zázrak a potom, keď dostanú do ruky moc zázrak zrealizovať, tak ich premkne strach.

Pritom samotná technika nie je náročná, navyše, na linke 155 vám celý čas hovoria, čo máte robiť. Ľudia sa napriek tomu boja napríklad dýchať z úst do úst s tým, že sa nakazia. Alebo nevedia, aké pomery používať, či 30 ku dvom, 15 ku dvom. Lenže dýchanie do úst nie je až také podstatné. Robíme chybu, že ľudom to komplikujeme pomermi a zložitými technikami.

Na čo sa teda sústrediť?

Treba hlavne stláčať hrudník. Stačilo by povedať: zakloň mu hlavu, otvor mu ústa a stláčaj hrudník, dokedy vládzeš, až kým príde záchranka. Verím, že takto by sme zachránili o dosť viac ľudí. Pretože keď prídeme k pacientovi po zastavení obehu po nejakých 12 minútach a pacienta dovtedy nik neresuscitoval, šanca na záchranu je takmer nulová.

Nie je problém napríklad aj v tom, že v autoškolách sa učí, že pri nehode netreba radšej vyberať zraneného, lebo mu môžeme viac uškodiť ako pomôcť?

Presne. Platí, že sa resuscituje vtedy, ak človek nedýcha. Ak nedýcha, tak umrie. Či mu pri vyťahovaní poškodím miechu, je vedľajšie, ak nedýcha. Lebo ak nedýcha, o pár minút bude spoľahlivo mŕtvy. Vzdelávanie by malo byť zamerané na priority. Ak nedýcha, všetko ostatné ide bokom. Nerozumiem, prečo sa na základnej a strednej škole na to nekladie väčší dôraz a prečo neučíme žiakov, ako niektoré stavy zvládnuť.

Ako záchranár vchádzate do rôznych obydlí. Viacerí hovoria, že sú často zarazení, v akých podmienkach ľudia žijú.

Som Bratislavčan z normálnych, priemerných pomerov. Tiež som bol šokovaný, keď som začal jazdiť so záchrankou a videl som, v akých podmienkach ľudia u nás mimo hlavného mesta žijú. Málokto sa dostane do takých intímnych zón ako záchranári. Ľuďom vojdete doslova až do postele. To, čo by sa niektorým bratislavskou optikou mohlo javiť ako sociálny prípad, je, bohužiaľ, možno priemerná životná úroveň mimo hlavného mesta.

Iste, narazíte aj na skutočné sociálne prípady. Boli sme napríklad pri jednom živom pacientovi, ktorý bol oblezený červami, normálne z neho jedli. Žil sám v dome, opustený, prakticky imobilný, bez pomoci kohokoľvek. Vtedy si kladiete otázku – ide o chybu toho človeka? Podľa mňa by sa z tej situácie chcel dostať, keby vedel ako. Skôr sa obávam, že zlyhal systém, keď dopustil, že sa tento človek prepadol sitom sociálneho systému až medzi larvy.

Platí, že s počtom výjazdov sa vám menia životné priority?

Brutálne. Odkedy jazdím so záchrankou, mám oveľa menšie materiálne ambície a potreby. Ale aj celkovo po tom, čo všetko vidíte, prehodnotíte aj ďalšie životné vízie. Táto profesia vám denno-denne ukazuje, aký je život nesmierne krehký.

Aký bol váš najhorší prípad?

Najhorší neviem povedať. Pamätám si prvý výjazd, respektíve prvú smrť.

Ako sa vyrovnávate s tým, že niekto pri zásahu zomrie?

Nestretol som inú profesiu, kde by bolo také silné odosobnenie, ako majú záchranári. Stretávajú sa so smrťou pravidelne, emócie dokážu potlačiť. Sú však prípady, keď to nevedia ani záchranári.

Kedy?

Neúspešná resuscitácia dieťaťa. To psychicky zloží aj profesionála. Ľudia si o nás neraz myslia, že sme bezcitní a cynickí, ale takéto prípady rozložia aj toho najsilnejšieho. Ďalej resuscitácia kolegu a potom niekoho z vlastnej rodiny. Psychologické štúdie hovoria, že okrem týchto troch prípadov to so záchranármi nerobí v princípe nič.

Stalo sa aj vám, že ste plakali počas zásahu?

Počas zásahu na to nemáte čas ani priestor. Emócie prídu neskôr, nemusí to byť priamo počas zásahu. Myslíme si, že neprídu, chceli by sme, aby neprišli. Ale ony sa pomaličky, plazivo, úplne nebadane dostanú do duše každého záchranára. Aj záchranári sa vyrovnávajú s psychickými traumami, ktoré na výjazdoch zažívajú. Ale celkom kriticky do vlastných radov musím povedať, že na Slovensku v účinnej pomoci záchranárom v tomto smere zaostávame.

Zohráva viera pre záchranára nejakú rolu?

Zrejme pri vyrovnávaní sa so situáciami, ktoré dokážu človeka emočne nabúrať. Každý záchranár sa snaží robiť všetko preto, aby pacient prežil. Keď to však nevyjde, potom si, prirodzene, kladie otázky. Ako je možné, že človek, ktorý na tom spočiatku nebol vôbec zle, neprežil, a naopak, iný, ktorému na úvod vnútorne veľkú šancu nedávali, prežil? Odpovede si hľadajú v hlave a vyrovnávajú sa s nimi rôzne. Niektorí za tým vidia Boha, iní osud. Je to však niečo, na čo jednoznačne nemáme dosah. Niečo, čo nás prekonáva.

Čo sa týka viery, doteraz som otázky viery vnímal cez veci, ktoré som mal prečítané. Dnes nad týmito otázkami oveľa intenzívnejšie premýšľam. Pozerám sa už na veci inak. Vnímam, že život je strašne pominuteľný.

Prekvapí vás po rokoch v tejto brandži ešte niečo?

Stále ma dokáže prekvapiť ľudská hlúposť a nežičlivosť. Stretávam sa s tým ani nie tak v záchranárskom prostredí, ale skôr naokolo. Keď narazím na ľudí, ktorí všetko vidia len cez matériu a svoje ciele chcú dosahovať za každú cenu. Alebo snaha o nejaký revanš. Na tomto svete sme 60, 70, možno 80 rokov, čo je strašne krátke obdobie. Pritom veľa ľudí sa naháňa za nepodstatnými vecami a nepozerajú, koľkým pritom ublížia.

Ešte ma dokáže rozladiť jedna vec, poviem to na príklade. Taká Záchranná služba Košice, čo je dcérska organizácia ministerstva zdravotníctva, mala za posledných päť-šesť rokov šesť riaditeľov. V tej bratislavskej sa vystriedalo za ten čas päť riaditeľov, vrátane dočasných – poverených. Dá sa takto robiť potom v štátnych organizáciách niečo naozaj koncepčne, keď sa každú chvíľu mení vedenie a smerovanie? Nepáči sa mi, že pri prijímaných opatreniach na Slovensku sa často nehľadí na finálneho príjemcu služby, ale sledujú sa iné záujmy. Prekáža mi, že veci na Slovensku nemajú strednodobú a dlhodobú koncepciu. Takýto prístup si nakoniec v zdravotníctve, žiaľ, odskáče pacient.

V čom potrebujú rýchle zdravotnícke služby najrýchlejšiu zmenu?

Najdôležitejšie je, aby sme mali partnera, ktorý dokáže meniť legislatívu, na ktorú vieme poukázať. Len v tomto rozhovore sme spomenuli päť či šesť vecí, ktoré by pacientovi priniesli značný benefit.

Prečo sa to nedarí?

Stále sa snažíme ľudí z ministerstva presviedčať, aby nás počúvali. Dobrý manažér nedokáže riadiť firmu bez počúvania ľudí. Nežiadame pritom rozhodnutia, ktoré si vyžadujú veľké financie. Niektoré sú jednoduché a nestoja veľa, potrebujú len drobné legislatívne zmeny.

Na ministerstve mala na tento účel pôsobiť komisia pre neodkladnú starostlivosť, kde majú mať zastúpenie záchranky, operačné stredisko, urgentné príjmy a ďalší. Má dokonca svoj štatút, je zriadená vyhláškou. Mala by navrhovať opatrenia, ktoré zlepšia systém záchrannej zdravotnej služby. Lenže komisia zasadala naposledy pred štyrmi rokmi. Dovolávame sa, ale nič.

Máte pocit, že ich to nezaujíma?

Záchranka má tú smolu, že je veľmi lacná. Pôsobí to paradoxne, keď počujete o 600-miliónovom tendri na záchranky, ale z toho vyše 80 percent tvoria mzdy ľudí, ktorí sedia v sanitkách. Celá záchranná zdravotná služba stojí len zhruba jedno až dve percentá zdrojov zo slovenského zdravotníctva. Z toho pohľadu je nezaujímavá...

...lenže je nevyhnutná.

Áno a dokáže spraviť veľa muziky, keď supluje to, čo nefunguje. Záchranka je zaujímavá pre kompetentných len vtedy, keď treba niečo hasiť. Spomínali sme to: nefungujú nám prevozy medzi nemocnicami? Dáme to záchranke. Nemá kto robiť stery na koronavírus? Nech to robia záchranári. Prevozy detí v inkubátore? Zase záchranka. Štrajkujú lekári na oddelení v jednej nemocnici? Záchranka rozvezie pacientov z toho oddelenia do iných nemocníc. Takto sa však fungovať dlhodobo nedá a my nemôžeme neustále hasiť nefungujúci systém a byť politickou témou vtedy, keď sa to akurát hodí.

Stále si však myslím, že záchranná zdravotná služba je jeden z mála segmentov slovenského zdravotníctva, ktorý relatívne dobre funguje, a vo viacerých smeroch sme porovnateľní so západnou Európou. Pri troche podpory od kompetentných volených zástupcov môžeme dostať záchranku na úroveň, ktorá by dokázala byť výkladnou skriňou slovenského zdravotníctva.

Zdroj: postoj.sk

 

Komentáře k článku

Buďte první kdo přidá příspěvek k této aktualitě.

Copyright © 2020 Komora Záchranářů. Všechna práva vyhrazena.